Zuzka Ďurišeková, Jožko Michalides, Ľudko Lajda, Janko Čietek, Milka Štetková, Gabrika Okáliová, Danko Okáli, Betka Černá, zopár mien, ktoré nezainteresovaným nič nevravia… Avšak ľudia pracujúcich začiatkom 20. storočia okolo evanjelického sirotinca ich nositeľov veľmi dobre poznali. Boli to deti, ktorých detstvo už v útlom veku, kedy sa chlapci a dievčatá zvyknú hrávať so svojimi rodičmi, bolo poznačené ťažkým životným osudom. Životy týchto detí nesledoval žiaden historik, možno ich čítať iba v krátkych poznámkach evidenčnej sirotskej knihy. Mnohé zo stoviek detí, hoci boli prichýlené, následkom zúboženého stavu v sirotinci zomreli, niektoré našli domov, alebo aspoň službu v rodinách v neďalekom okolí.
Sirotinec v Modre vznikol ako „hniezdo záchrany“, útočisko pre siroty a deti, ktorých rodičia umreli, alebo sa ocitli na pokraji biedy. Slovenská inteligencia pociťovala potrebu sirotinca o to intenzívnejšie aj z dôvodu, že opustené slovenské deti boli koncom 19. storočia prevážané na Dolnú zem a pod dozor tzv. “patronážnych spolkov“.
Ako prvý vyjadril myšlienku zriadenia sirotinca pre slovenské deti modranský evanjelický farár Pavol Zoch, so zbieraním milodarov na sirotinec začal ponižujúcim vyberaním peňazí priamo do svojho farárskeho klobúka. Nadšenie farára pre zriadenie sirotinca v Modre bolo také intenzívne, že ním ovplyvnil nielen miestnu inteligenciu, ale i širokú verejnosť.
V roku 1905 bola túžba pomáhať slabým a opusteným naplnená a do súkromného domu vdovy Márie Hýllovej prišlo prvých päť detí. „Teta Mária“ deti nielen prichýlila, ale stala sa aj ich dočasnou mamou. Správa o otvorení sirotinca preletela slovenské mestá a obce a malý vinohradnícky domček bol čoskoro pre množstvo hlásiacich sa sirôt primalý. Na čas sa opatrovňa presídlila do dvoch väčších domov, avšak žiadostí o ubytovanie malých bezdomovcov prichádzalo tak veľa, že bolo nutné začať uvažovať o pristavení nových priestorov. „Sirotný otec“ farár Pavel Zoch žiaľ nových zverencov už neprivítal. Po jeho náhlom odchode v roku 1907 nastúpil na jeho cestu duchovnú i cestu „sirotného tatuška“ jeho synovec Samuel Zoch. Domček sa rozrástol a zaplnil nárečiami detí z celého Slovenska. „Tetu Máriu“ už dávno nahradila ďalšia vdova „teta Zuzana“, ktorá mala medzi chovancami aj svoju nezaopatrenú dcérku. Samuel Zoch dúfal, že nové priestory budú pre deti dostačujúce, avšak už rok po otvorení nebolo kam stúpiť, nieto ľahnúť si. Samuel Zoch, patril medzi ľudí, ktorí vedeli šťastne spojiť lásku k cirkvi, k národu i k najbiednejším. Vyvinul všetko úsilie na to, aby zabezpečil sirotám domov. Prosil o pomoc, písal články, intervenoval na vysokých miestach až sa mu podarilo nazbierať 12 tisíc korún. Na nový sirotinec prispievalo celé Slovensko.
Modranská fara bola miestom, ktoré navštevovalo veľa významných osobností. Medzi priateľov Samuela Zocha patril aj známy architekt Dušan Jurkovič. V Modre žila časť jeho rodiny, dokonca brat Vladimír pôsobil ako farár V Modre – Kráľovej. Pri jednej z návštev dohodli sa Samuel Zoch s Vladimírom Jurkovičom, že nakreslí návrh a predloží ho sirotincovému výboru. Jurkovič urobil viaceré skice. Výsledný projekt zodpovedal možnostiam evanjelickej cirkvi. Architekt zakomponoval budovu sirotinca do stavby niekdajšieho mlyna. Na realizáciu stavby odporučil svojho zlínskeho priateľa Františka Malotu. Múry sirotinca rástli rýchlo, od položenia základného kameňa 12. mája 1912, prešiel iba rok a 28. mája 1913 otvoril bránu ďalším deťom. Sirotinec bol postavený v jednoduchom štýle, od hlavného vchodu viedlo široké schodisko na poschodie, kde boli detské spálne. Z pravej strany sa večer ozýval smiech chlapcov a z ľavej šepkanie a šušot dievčat. Do Modry prichádzali deti s ťažkými životnými osudmi, v novom domove pri náhradných „mamuškách“, ako oslovovali vychovávateľky, našli naozajstný domov. Pri deťoch trávili väčšinu času aj manželia Zochovci, nebolo sa čomu čudovať, veď mali v podobnom veku aj svojho syna Stanka. Spolu s deťmi chodieval do školy, na nedeľné besiedky a robil chlapčenské huncútstva. Jediné dieťa, ktoré Pán Boh manželom Zochovcom požehnal, im však v ôsmom roku jeho života vzal. Pre oboch znamenal tento odchod obrovskú tragédiu. Bolestná strata manželov však predznamenala ich ďalšiu prácu, v oblasti charity spoločne založili „Stankovu pokladničku“, fond do ktorého ukladali financie, ktoré by potreboval ich syn. Z týchto prostriedkov financovali a podporovali siroty. V úvode zošitu, ktorý zaviedli k pokladničke uvádzajú:
„Keď Pán Boh tak usúdil, že nášho drahého Stanka nemáme viac a keď sme jeho telo i pochovali, nepochovali sme našu lásku k nemu, preto sa chceme i naďalej o neho starať tak, ako keby nám bol na žive. Chceme mu dávať všetko, čo by on potreboval, veď sme si ho s toľkou láskou a s toľkou pečlivosťou chceli vychovávať. To čo by jemu patrilo, nechceme podržať pre seba , veď naše drahé dieťa nám ničím nespôsobilo toľko radosti, ako tým, keď sme videli, aký je prajný ako od malička, keď dostal dáke cukríky, nikdy nezabudol nadeliť z nich každému v dome. Preto sme i drahému nášmu dieťaťu verni, v nasledovaní nášho Pána, keď lásku k nemu chceme prenášať na iných, obzvlášte na chudobné a opustené deti. Do tejto knihy hodláme s Božou pomocou zapisovať všetky potreby Stankove a komu ich náš Stanko prepustil, keď ich sám nepotrebuje. Veď on je všetkým opatrený u Boha, o ktorom tak rád hovoril, privinutý tým Ježiškom, ktorého mal tak rád.“ Marienka Zochová viedla tento zošit od roku 1928 až do roku 1932, kedy pre chorobu nevládala už fond spravovať.
História modranského sirotinca je dlhá, veselá i smutná. Písaná je jeho jednotlivými správcami, podporovateľmi, ale najmä stovkami sirôt, ktoré boli vychované v tomto dome lásky a porozumenia. Svoju starostlivosť odovzdávali „sirotní otcovia“ a „mamušky“ deťom až do roku 1951, kedy prevzal správu budovy generálny biskupský úrad s bohosloveckou fakultou. Od roku 1964 začal niekdajší sirotinec slúžiť ako internát strednej pedagogickej školy na v roku 1993 bola budova sirotinca opäť vrátená evanjelickej cirkvi v Modre.
Sirotinec podľa projektov známeho architekta Dušana Jurkoviča stavali Modrania z peňazí na ktoré sa zbieralo celé Slovensko, nezničili ho ani dve vojny, dnes žiaľ, jeho múry chátrajú a čakajú na „osvietených ľudí“, ktorí by tak ako kedysi Pavel a Samuel Zoch zburcovali celé Slovensko za jeho záchranu.
Slová Samuela Zocha nech sú pre nás poučením, „Upozorňujem túto spoločnosť, že všetka naša práca bude daromná, ak sa nepostaráme, že by naša budúca generácia bola vychovávaná tak, aby bola schopná tých najšľachetnejších činov pre seba a pre celú spoločnosť“.
(Modranská Beseda, 2013)